Snáď, ale to by tie búrky museli aj ustávať a prebolieť a loď by sa mala stať hádam aj odolnejšou, pevnejšou, ale tá moja, mám pocit, že sa prehýba, plní sa vodou a čaká sa už len nato, kedy narazí na skaliská, ktoré ju roztrieštia (aj keď verím, že aj stroskotanci môžu nakoniec dôjsť do cieľa).
...niekedy ako účastník, niekedy len ako tichý pozorovateľ, ktorý si zakrýva uši a utiera slzy...
Môže stačiť, ak sa snaží iba pár jednotlivcov?? A nakoniec aj tak sme len ľudia, ktorí padajú...
Och, prečo vieme byť k sebe tak nemilosrdní, tak neláskaví a krutí... a pritom sami očakávame od druhých, aby sa „nejako správali!" Odsúdiť vieme dostatočne rýchlo, prečo to nie je rovnaké aj s odpustením, s milosrdenstvom... veď to tak veľmi potrebujeme. Sme hriešni, aj keď to veľakrát nechceme vidieť, a to má byť v poriadku, ale pre iných máme meter, ktorým, keby sme sa sami odmerali...?!!
Chcem sa rozhodnúť pre dobro, pre lásku... chcem veriť, že všetko má zmysel, že v každom z nás je ukrytý Boh, aj keď má možno rôzne podoby, ale vo svojej podstate je stále ten istý...