"Každý deň aspoň jeden dobrý skutok" alebo vnútorný boj

Autor: Miroslava Klimková | 17.8.2011 o 16:21 | Karma článku: 7,72 | Prečítané:  1033x

„...ništ nemajut, ja holodny, ...; ...tak, tak šukal v šitkych, hroši nemajut," zaznelo z vedľajšieho sedadla do telefónu. Slová mladíka, ktorý so sebou niesol veľké množstvo batožiny. Neviem odkiaľ šiel, ani cieľ jeho cesty, ale jazyk mi bol známy. Veď na Ukrajinu chodím už štvrtý rok a čo-to sa už na človeka nalepí, aby porozumel, že tohto Ukrajinca trápi hlad. Bolo mi tak všelijako. Vlak uháňal...  

Ukrajinec zložil telefón a vopchal si do uší slúchadlá. Moji spolusediaci buď úpenlivo sledovali riadky v knihe, alebo im hlava pokynkávala od únavy. Dámy sediace oproti mladíkovi, jedna so slúchadlami na ušiach, druhá sledujúca krajinnú scenériu sa nijako nemali k činu. Ja som tiež čítala, aj keď po týchto slovách, len zdanlivo. Uvažovala som, čo jedlé mi ostalo v batohu a  či týmto slovám porozumeli aj ostatní, no, zdalo sa, že buď to prepočuli, nepochopili alebo boli natoľko „slušní", že ten rozhovor nepočúvali. „Čo teraz!" zmocnila sa ma mierna panika a vnútorný boj:

„Ponúknem mu tie Bebe keksíky, čo mi ostali."

„Ale, veď to nie je jedlo, len sa zosmiešniš, a čo ak si počula zle; a môže sa uraziť."

Slečna so slúchadlami si provokačne vybrala dózu s domácky upečenou pizzou a s chuťou sa do nej pustila, bočným pohľadom som sledovala túto situáciu a v kútiku duše som sa modlila, aby ho ponúkla a tým by sa všetko poriešilo. Môj boj, jeho hlad. No, žiaľ, nestalo sa.

Ukrajinec sa postavil a niekam odkráčal. Rozhodla som sa ísť na toaletu a nechať si to prejsť hlavou. „Čo urobím? Ak niečo urobím, ako to urobím...?" - znelo vo mne a zakaždým sa ozval aj ten druhý hlas, ktorý ma utešoval a kládol mi na srdce, že to nie je môj problém a k tomu, veď naokolo sedelo kopec ľudí, ktorí to museli počuť a spokojne si sedia, ba dokonca aj jedia. Blížila sa stanica, tuším Poprad - Tatry.  Tak si vravím, ak vystúpia jeho spolusediace, tak pôjdem mu tie keksy dať.... Samozrejme, všetci sme pokračovali ďalej v ceste. A tak som začala hútať ďalší plán, nakoľko pred nami bola už, moja, posledná zastávka - Kysak. Tak si vravím: „Vlak zastane, hrdinsky mu do rúk strčím keksy a utečiem. Pár očí na mňa určite uprie začudovaní pohľad, ale všetci nato onedlho zabudnú a pravdepodobne sa už nikdy nestretneme..."  Ale ako na truc, všetko zase šlo tak, ako som si to ja nenaplánovala. Keksy som už držala v rukách, avšak on sa zdvihol skôr ako som mohla zakročiť. Vzal všetku svoju batožinu, vystúpil a stratil sa mi v dave. Neviem, kam pokračoval ďalej a ako dlho bol v ten deň ešte bez jedla, keďže nemal ani „hroši", ako zaznelo v telefóne. Znelo mi to v ušiach. Škvárili ma výčitky a smútok z prehry.  Ako je možné, že z toľkých ľudí sa nikto neodhodlal pomôcť tomuto mužovi, každý sa hanbil, bál alebo sa naozaj v nich nič neozvalo?  Ako je možné, že zvádzam boj, či je správne urobiť dobrý skutok? Radšej nechám zvíťaziť myšlienke, že jemu by to určite nebolo po vôli. Neprijal by to a nakoniec by som ja ostala v hanbe. A čo ak nie...?

Zvyšok svojej cesty som strávila v modlitbe nad ním, aby mu pomohol niekto iný, keďže som toho nebola schopná ja, alebo nech rýchlo a šťastne dorazí do svojho cieľa. Ešte v ten deň som mohla zakúsiť radosť zo zopár drobných skutkov, ktoré mi trošku pozdvihli srdce, ale neuhasili bôľ...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?